Ocele s vysokým obsahom uhlíka sa mnohokrát zlomili, napríklad hriadele vyrobené z ocele 45#, ktoré sa po krátkom používaní zlomia. Pri odbere vzoriek z rozbitých častí a vykonaní metalografickej analýzy je často nemožné nájsť príčinu, aj keď je pritiahnuté za vlasy nájsť nejaké dôvody, nie je to skutočný dôvod.
Aby sa zabezpečila vyššia pevnosť niektorých materiálov z nehrdzavejúcej ocele, musí sa do nehrdzavejúcej ocele pridať uhlík a budú sa vyzrážať karbidy železa. Z elektrochemického hľadiska pôsobí karbid železa ako katóda na urýchlenie anodickej rozpúšťacej reakcie okolo substrátu. Nárast objemového podielu karbidov železa v mikroštruktúre sa tiež pripisuje vlastnostiam karbidov pri nízkom vodíkovom prepätí.
Radón sa ľahko vytvára a adsorbuje na povrchu ocele. Pri infiltrácii atómov kyslíka do ocele sa môže zvýšiť objemový podiel radónu, čo výrazne znižuje odolnosť materiálu voči kyslíkovému skrehnutiu.
Čím vyšší je obsah uhlíka, tým nižší je koeficient difúzie kyslíka a tým vyššia je rozpustnosť kyslíka. Scholar Chan raz navrhol, že potenciál precipitátov (ako miesta pasce pre atómy vodíka) a rôzne defekty mriežky, ako sú póry, sú úmerné obsahu uhlíka a zvýšenie obsahu uhlíka bude inhibovať difúziu kyslíka, pretože špecifický koeficient difúzie kyslíka je tiež nižšia.
Keďže obsah uhlíka je úmerný rozpustnosti vodíka, čím väčší je objemový podiel karbidov ako lapačov atómov vodíka, tým menší je koeficient difúzie vodíka vo vnútri ocele, tým väčšia je rozpustnosť vodíka a rozpustnosť vodíka obsahuje aj informácie o difúznom vodíku, takže Náchylnosť na vodíkové krehnutie, so zvyšovaním obsahu uhlíka sa znižuje difúzny koeficient atómov vodíka a zvyšuje sa povrchová koncentrácia kyslíka, čo je spôsobené poklesom kyslíkového prepätia na povrchu ocele.
